Príbeh obrátenia pro-choice katolíčky

22. januára 2017 bolo 44. výročie uzákonenia uznesenia známeho pod menom Roe vs. Wade, ktorým sa legalizovali potraty v USA. Katolíci z celej krajiny sa v tento deň zúčastnili Pochodu za život v hlavnom meste Washington DC. Tento článok bol publikovaný pri príležitosti výročia tejto udalosti.

V evanjeliu sa Ježiš odvoláva na rešpekt k ľudskému životu, keď sa pýta farizejov, či je lepšie “zachrániť život alebo zničiť?” (Mk 3,4)

Katolíčkou som sa stala pred 25 rokmi práve v dobe, keď som bola čerstvo vydatá. Prvýkrát, keď ma môj manžel zobral na sv. omšu, som zažila lásku na prvý pohľad. Sv. omša bola a stále je tou najkrajšou formou uctievania, ktorú som kedy zažila. Bola som vychovaná v ateistickej rodine a katolícka viera mi bola cudzia, ako by bol napríklad budhizmus pre katolíkov v dnešnej dobe.

Milovala som spoznávanie všetkého o katolicizme, čo som mohla, a to hlavne počas katechetickej prípravy na krst pre dospelých v našej farnosti. Katolícka viera bola pre mňa fascinujúca a nádherná a nevedela som sa jej nasýtiť. Najlepšie na tom je, že som získala pravdu, pravdu o Bohu a Ježišovi a zmysel nášho života.

Súhlasila som so všetkým, čomu Cirkev verila – okrem oblasti ženských reprodukčných práv. Úprimne, myslela som si, že katolícka viera ohľadom antikoncepcie a potratov bola trochu čudná a vzdialená modernému zmýšľaniu. Čo môže vedieť skupina mužov, ktorí vedú katolícku Cirkev a neboli nikdy ženatí? Lídri v Cirkvi vedú zasvätený život a neboli nikdy v manželstve ani nemali deti. Aké majú právo hovoriť ženám, čo majú robiť s vlastným sexuálnym životom? Je to súkromné a ich do toho predsa nič. Moje telo ich nemá čo zaujímať. Je to v poriadku, ak tomu oni verili; ja som ale nemusela akceptovať úplne všetko, čo učili.

So všetkým ostatným som však súhlasila, a tak som si uvedomila, že možno neviem všetko a že sa aspoň pokúsim mať aj v tomto otvorenú myseľ. Katolícka Cirkev je tu okolo 2 000 rokov a ja som tu len 27 rokov, tak čo ak sa možno časom naučili niečo, čomu ja ešte nerozumiem?

Keď som bola prijatá do katolíckej Cirkvi na Veľkú Noc spolu s našim novorodeným synom, bol to najnádhernejší a najsvätejší zážitok môjho života. Celý večer bol zahalený teplom, svetlom a láskou Ježiša Krista a Ducha Svätého a tento oheň ďalej žiari vo mne, dnes už vyše 25 rokov.

V nasledujúcich rokoch som urobila všetko, čo som mohla, aby som udržala otvorenú myseľ a srdce voči učeniu Cirkvi, ale rozhodne som odmietala akceptovať jej postoj k potratom. Veľmi silne som cítila, že žena má právo si vybrať, čo je najlepšie pre jej život a Cirkev nemá žiadne práve zasahovať do tejto privátnej sféry. Bola som veľmi pro-choice. Zakaždým, ak niekto čo len spomenul túto tému v kostole, som odišla. Jednoducho som nechcela počuť, čo hovoria. Dokonca aj slová ako “pro-life” boli pre mňa urážajúce. Cítila som sa urazená zakaždým, keď v kostole zaznela modlitba “aby sa ukončili potraty” počas prosieb. Bolo to, akoby som sedela v cudzej krajine, kde všetci ostatní verili niečomu inému ako ja. Napriek tomu som sa nikdy nehádala ohľadom učenia Cirkvi o potratoch na verejnosti – z rešpektu voči našej Svätej Cirkvi.

Po istom čase ma už “modlitby za skončenie potratov” nehnevali, keďže som ich počúvala už niekoľko rokov. Už som neodchádzala z kostola. Farníci ticho, trpezlivo svedčili v prospech života ako kvapky vody, ktoré prerážajú betón, ktorým som obalila svoje srdce. Staršia pani v kostole ma pozvala na modlitbu ruženca za ukončenie potratov a nakoniec som šla, pretože mi dala pocit, akoby som k nim patrila. Mladá žena ma požiadala, aby som s ňou šla na modlitbovú reťaz za život a ja som šla, hoci som sa cítila nepohodlne po celý čas. Pridala som sa k nej len preto, lebo som chcela získať priateľku z kostola. A ona sa ňou stala a je ňou dodnes.

Napokon ma staršia pani pozvala na autobusový výlet a pridali sme sa k Pochodu za život vo Washingtone DC. Skupina ôsmych dospelých sa spojila s ďalšou skupinou a opýtali sa ma, či chcem ísť tiež. Znova bolo skvele cítiť sa zahrnutá vo veciach viery našej farskej komunity, a tak som sa rozhodla ísť s nimi. Bola to nádherná skúsenosť byť s nimi všetkými. Keď sme sa ale zúčastnili vigílie za život a potom neskôr Pochodu za život, stále som sa cítila ako cudzinec na cudzej pôde. Pomyslela som si, “keby len vedeli”, že nesúhlasím s týmto všetkým, ale páčila sa mi ich spoločnosť. A tak som sa zúčastnila Pochodu za život ešte trikrát s našim tínedžerským synom a dcérou. Stále som sa cítila ako ryba bez vody, ale postupne som pochopila, že je možné, že sa mýlim. Rozumovo som pochopila učenie Cirkvi o potrate. Emocionálne to bol iný príbeh. Nedokázala som pochopiť pravdu svojím srdcom. Nechávala som si túto časť srdca pre seba.

V jeden deň som sa modlila na adorácii, keď som si všimla knižku o potratoch s pekným obrázkom na obale. Vzala som ju a začala zo zvedavosti čítať. Obrázok ukazoval maličké bábätko v malej kvapke plodovej vody. Príbeh hovoril, ako malé dieťa pláva v tomto vaku vody, aj keď má iba niekoľko týždňov. Veľmi sa mi páčila táto fotografia malého bábätka, ktoré bolo nádherné. Sedela som pred Pánom v monštrancii obdivujúc fotografiu, keď mi to došlo. Fotka bola urobená ešte predtým, ako bábätko zomrelo. Fotograf tento moment zachytil a urobil fotku, pretože to dieťa bolo potratené a tento nádherný malý život plávajúci dookola v kvapke vody zomrel chvíľku po tom, ako bola urobená jeho fotka.

Pravda ma ovalila ako kopa tehál. Usedavo som plakala, musela som odísť z adoračnej kaplnky a odšoférovať neďaleko k jazeru, kde som si sadla a plakala ešte dlho. Ako som sa mohla takto mýliť? Toto malé nádherné bábätko v plodovom vaku nebolo zhlukom buniek. Bolo živé. A zomrelo. A nikto nikdy nevedel, že žilo, okrem fotografa, ktorý urobil fotku. Plakala som a plakala a zvyšok kameňa obklopujúci moje srdce opadol.

Keby to nebola milosť Božia, milosť od Ježiša Krista v Eucharistii a jeho bezpodmienečná láska a prijatie počas adorácie, moje obrátenie by nenastalo. A ak by to nebolo tiché, stále, pokorné a jasné svedectvo bežných farníkov nášho kostola, ktorí sa ozvali na ochranu života a spriatelili sa so mnou, nevzala by som si knižku v adoračnej kaplnke s otvorenou mysľou a nedovolila by som Ježišovej láske, aby naozaj konečne vstúpila do môjho srdca. Farníci v našom kostole boli ako kvapky vody, ktoré rozbili betón okolo môjho srdca svojou láskou, priateľstvom a svedectvom životu, ktoré otvorilo cestu Ježišovi Kristovi, aby vstúpil do môjho srdca a uzdravil môj sebecký pohľad na svätosť ľudského života.

V súčasnosti som sa pridala k svojej farnosti a hovorím za všetky tie maličké deti plávajúce vo vakoch plodovej vody. Verím, že sa ku mne pripojíte a budete za nich hovoriť tiež, pretože oni to sami nedokážu. Nikto sa nestará, že existujú, ale my áno, a rovnako aj náš Pán Ježiš Kristus.

Laura L. Kazlas, Indianapolis, Indiana

Zdroj: acatholic.org, preklad: Viktória Dandarová