Svedectvo: Trikrát som bola objednaná na potrat

Prinášame vám výnimočné svedectvo Simony a Michala, ktoré je dôkazom toho, že zázraky sa dejú aj v zdanlivo beznádejných prípadoch.

Ilustračný obrázok

Po niekoľkých mesiacoch spoznávania a zbližovania sa, ktoré sprevádzali dlhé stretnutia a telefonáty, sme sa v jeden letný deň dozvedeli správu, že práve my sa máme stať rodičmi. Predchádzali tomu dni plné neistoty a nervozity. Hoci som vo vnútri cítila, že som pravdepodobne tehotná, v hlave som si čosi také absolútne nechcela pripustiť, keďže som bola študentkou a moje priority a myslenie boli úplne inde. Myslela som si, že meškajúca menštruácia a bolesti v podbrušku sú azda dôsledkom stresu či predmenštruačného syndrómu… Dúfala som, že “moje dni” o chvíľu prídu.

Tak sa však nestalo. Naopak, vyzeralo to čoraz viac podozrivo, až mi môj priateľ Michal kúpil a doslova ma prinútil spraviť si tehotenský test. Bola som z toho tak vystresovaná, že som sa veľmi bála spraviť si ho. Odhodlávala som sa na to dlhé dni, až som v jeden deň nemala iné východisko… V kúpeľni, sediac na toalete, som si test pod dozorom môjho priateľa spravila. Dohodli sme sa, že mu ho hneď posuniem, nech mi oznámi výsledok. A bolo vymaľované! Nakoľko môj priateľ vedel, čo dve čiarky znamenajú, hneď sa začal smiať. Šlo však o smiech vyvolaný stresom a bezradnosťou. Hneď som sa začala smiať s ním. Nevnímajúc moje okolie som z toalety vybehla ako jesenný víchor. Pochodovala som po celej izbe s mobilom v ruke, v ktorom som si hľadala, ako inak - možnosti podstúpenia potratu.

Michal sa na mňa v tichosti zúfalo pozeral, pretože on mal veci ohľadne rodiny v hlave usporiadané už dávnejšie. Je rodinne založený, vyspelý chlap, akurát vo veku, kedy si ľudia zakladajú rodiny. To sa o mne ale povedať nedalo, v tomto sme sa úplne rozchádzali. Hneď som mu začala vysvetľovať, že si dieťa nechať nemôžem, že je to v mojom prípade úplne nereálne… Začala som ho presviedčať, že potrat je pre nás najlepšou voľbou, keďže som ešte študentka a škola je pre mňa prioritou. Po takomto nemilom rozhovore sme sa rozhodli, že pôjdeme do Bratislavy, kde to celé vyriešime. Michal tam totiž býval, no my sme v tom čase boli na východe, kde bývam ja.

Do Bratislavy sme teda vyrazili na dva týždne. Môj cieľ bolo túto našu “nehodu” vyriešiť čo najskôr. “Ako to prišlo, nech to aj odíde” - tohto hesla som sa dlho držala a nechcela som pripustiť, že by to mohlo skončiť inak. V hlavnom meste som si na internete prešla všetky kliniky, ktoré tam existujú. Nakoniec som sa odhodlala napísať im a zajednať si termíny. Hneď prvá klinika ma nemohla vybaviť tak skoro, ako to vyhovovalo mne. To ma ale neodradilo, a tak som napísala druhej klinike. Tí ma veľmi potešili, keď mi odpísali, že mám prísť na predoperačné vyšetrenie v priebehu pár dní, pričom o týždeň by som mohla ísť na zákrok - potrat.

Priateľ ma v tom samozrejme nepodporoval a to, čo som robila, bral neutrálne, pretože stále veril, že si to ešte rozmyslím. Ja som zas naivne verila, že mi na zákrok požičia peniaze. Mala som našetrených len 200€, potrat však stál 400€. Ani som len netušila, že to nebude konečná suma… V deň, kedy som bola na predoperačných vyšetreniach, som totiž musela zaplatiť ďalších 140€ (kvôli tomu, že šlo o súkromnú kliniku). S malou dušičkou som podpísala žiadosť o potrat. Lekárka mi ešte s úsmevom pripomenula, že existujú aj iné možnosti ako potrat. Ja som však v hlave mala vlastný scenár. Nevedela som si predstaviť, že by som mala mať dieťa.

Samozrejme, z mojich okolnosti a celého problému som nadšená nebola, ale nemala som na výber. Aspoň to som si v tom čase myslela. Po vyšetreniach mi povedali, že ma budú telefonicky kontaktovať, ak bude všetko v poriadku. Priateľ sa v tom čase snažil urobiť čokoľvek, len aby som svoj názor na potrat zmenila. A na základe toho získal kontakt na Martinu, ktorá má skúsenosti so ženami a dievčatami rozhodujúcimi sa pre potrat.

Nedávala som stretnutiu s ňou veľkú šancu. Stále som mala v hlave svoje. Priateľ však trval na tom, už keď nič iné, nech pre neho spravím aspoň toto. Stretnutie mi predsa neublíži. Povedala som si, prečo nie… Nič nestratím, aj tak som už rozhodnutá a nikto ma v tom nezastaví, aspoň posedíme a vypočujeme si ju.

Akurát v ten deň, kedy sme sa s ňou mali stretnúť, som očakávala telefonát z kliniky ohľadne termínu potratu. Stretnutie s Maťkou bolo veľmi príjemné a oddychové. Na prvý pohľad sympatické, skromné a dobrosrdečné dievča. Mala som z nej dobrý pocit a cítili sme sa pri nej veľmi dobre obaja, ja aj Michal. Najprv sa nás opýtala, ako sa máme a následne chcela počuť mňa a môj postoj k celej situácii. Tak, ako som to celý čas presadzovala, tak som jej to aj celé vyrozprávala. K situácii som sa postavila chladne a neutrálne, ako to všetko tak necítim a nechcem, že sa toho dieťaťa chcem čo najskôr zbaviť… Vypočula ma a potom sa do rozhovoru zapojila aj ona. Začala mi vysvetľovať, ako to ženy prežívajú, že to nie je úplne rozumné takto sa rozhodnúť, pretože potrat má ďalekosiahle následky. Spomenula psychické problémy a postpotratový syndróm. V podstate mi vravela všetko to, čo mi už predtým rozprával Michal… Ale od nej to znelo celkom inak. Ju som začala brať vážnejšie… No napriek tomu som mala v hlave stále to svoje. Akceptovala som jej názor, no stále som si nevedela predstaviť, že by som si to dieťa nechala.

Vtom mi začal zvoniť telefón. Volali mi z kliniky. Podali mi inštrukcie ohľadne zákroku. Dostaviť som sa mala nasledujúci deň o 13:00, pričom 6 hodín pred zákrokom som nesmela jesť a 3 hodiny predtým som nesmela piť. Začala som pocitovať stres, ale vrátila som sa späť k Martinke a Michalovi. Naďalej sme sa rozprávali o potrate a jeho alternatívach. Po pár hodinách rozprávania sme sa rozlúčili a poďakovali za milé stretnutie. Som neskutočne vďačná za to, že sa ešte stále nájdu takíto ľudia, ochotní pomôcť a poradiť.

Na druhé ráno som mala budík nastavený na 6:00, aby som sa najedla. Michal sa okamžite zobudil a začal byť nervózny, pýtal sa ma, čo to robím… Bol veľmi smutný a začal ma presviedčať, aby som tam nešla. Mne to bolo veľmi ľúto, ale mala som pár hodín pred zákrokom a chcela som to už mať rýchlo za sebou. Bola som veľmi vystresovaná. Asi o jedenástej pred obedom, teda dve hodiny pred zákrokom, mi priateľ zúfalo zahlásil, že mi žiadne peniaze nepožičia. Nervózna som ho presviedčala, že mu tie peniaze vrátim naspäť… Logicky mi odpovedal, že si nezaplatí za smrť vlastného dieťaťa. Zle sa to číta, no ešte ťažšie prežíva. Po minútach môjho beznádejného presviedčania som mu odvrkla, aby tam teda zavolal, že to ruším, keďže som tam nemohla prísť bez peňazí.

Michal veľmi nadšene dvihol telefón a zavolal tam. Z tváre som mu prečítala veľkú radosť a spokojnosť. Ja som naopak prežívala nervozitu, nakoľko mi to “celé prekazil”. Zrušením termínu sa však moja dilema ani zďaleka neskončila. Šlo totiž o môj pokus číslo 1.

V Bratislave som bola ešte pár dní. Potom som odcestovala na východ, kde som si našla ďalšiu kliniku. Tá ma objednala na neskorší termín, až o dva týždne. Za ten čas som mala veľmi zmiešané pocity a striedali sa vo mne všelijaké nálady. Michal za mnou medzičasom prišiel, chcel byť so mnou a snažil sa byť mi oporou. Samozrejme mi stále dohováral. Ostal so mnou až do posledného rána, kedy som bola objednaná na termín potratu číslo 2 v Prešove. Večer tesne predtým som už bola pevne rozhodnutá a odhodlaná tam ísť. Odlakovala som si nechty, pripravila pyžamo… V hlave som mala neskutočne zmiešané pocity.

V deň zákroku som nastúpila na autobus a išla do Prešova. Počas cesty som bola v kontakte s priateľom, ktorý odchádzal do Bratislavy, ale vedel čo idem spraviť a stále veril, že sa nakoniec rozhodnem inak. Pred vystúpením z autobusu mi prišlo veľmi zle, keďže som nič nejedla a bola som v obrovskom strese. Napísala som Michalovi a on za mnou ihneď prišiel.

Vtedy som sa pred klinikou nervovo zrútila. Bolo toho na mňa priveľa, cítila som neskutočný tlak. Nevedela som, čo vlastne robím a prečo som tam, kde som. Čas pokročil a ja som čoraz viac meškala na zákrok. Michal ma objímal a ja som sa z toho ešte viac rozplakala. Bola som na úplnom pokraji síl a myslela som si, že mi z toho všetkého preskočí. Chodili okolo nás cudzí ľudia, no mne to bolo prvýkrát v živote celkom jedno. Strašne som vzlykala a zúfalo sa Michala pýtala, čo mám urobiť… Bolo mi tak zle, že ma začalo napínať na vracanie. Nikdy som necítila väčšiu dilemu.

A vtedy som na cudzom odparkovanom aute zbadala cez zadné sklo tvár malého dieťaťa. Bola to sekundová záležitosť. Otvorila som poriadne oči, či cez slzy dobre vidím… Zrazu som pocítila obrovskú silu. Bolo to pre mňa akési znamenie, že sa naozaj rozhodujem správne, ak tam nepôjdem.

Zle sa to číta, no ešte ťažšie prežíva… Michal ma napokon upokojil. Bol mi veľkou oporou, za čo som mu neskutočne vďačná. Presvedčil ma a uplakaná som mu povedala, nech tam zavolá a termín znovu zruší. Zavolal im a hneď všetko vybavil. Toto bol môj pokus číslo 2.

Priateľ si myslel, že to konečne prešlo a svitá nám na lepšie časy. Ja som už tiež bola viac-menej rozhodnutá. Myslela som si, že keď som nedokázala ísť na zákrok teraz v Prešove, nedokázala by som to už ani inde. Veľmi som sa však mýlila. Na druhý deň som totiž opäť začala mať rovnaké myšlienky - že by bolo dobré predsa len na ten zákrok ísť; že sa na dieťa ešte necítim, že sa oň nezvládnem postarať… Ešte stále som bola v období, kedy sa každá žena môže zbaviť svojho dieťaťa potratom.

Prešiel nejaký čas, a ja som sa ocitla v poslednom možnom týždni, kedy som mohla ísť na potrat. Jeden deň po škole som sa znovu vybrala na tú istú kliniku v Prešove, kde som svoj termín predtým zrušila. Veľmi nervózne som vyšla hore schodmi. Zastavila som sa na recepcii. Povedala som im, že som tu nedávno zrušila termín, ale nakoniec som sa aj tak rozhodla pre potrat. Spýtala som sa, či je ešte možné prísť. Najlepšie v ten istý týždeň.

Začali sa na mňa pozerať veľmi čudne, či nie som trochu mimo. Veď som neprišla na estetický zákrok. Hneď sa ma spýtali, v akom týždni som. Povedala som im, že som v 12. týždni tehotenstva - v poslednom možnom, kedy sa dá vykonať potrat. V tichosti ma “vysmiali”. Vraj potrat už v takom vysokom štádiu nepripadá do úvahy a pochybujú, že mi to niekde inde “spravia”. Sklamane som sa na nich pozerala… Zosumarizovala som si to v hlave a pomaly som odišla. Idúc dole schodmi z kliniky som sa strašne rozplakala. Nemala som na výber. Ostávalo mi iba jediné. Nechať si to dieťa… Niečo také som však v tom čase rázne odmietala.

Keďže som bola stopercentne rozhodnutá ísť na potrat, išla som si za svojím a hľadala som ďalej. Pozerala som si iné kliniky, kde by som mohla ísť… Už po tretíkrát! Znie to šialene, ale to, čo som vtedy prežívala, bolo akoby z iného sveta. Doteraz tvrdím, že v tom čase boli vo mne dve rôzne osoby, ktoré sa v mojich myšlienkach bili, jedna za dieťa a druhá proti nemu.

Napísala som dokonca aj do Levíc a bola som odhodlaná tam v priebehu dvoch dní ísť, lebo mali akurát voľný termín… Našťastie som našla aj dve kliniky bližšie - v Košiciach! V 12. týždni som s malou dušičkou kontaktovala prvú z nich veriac, že ma vezmú… Oznámili mi však, že tam potraty už dlhšie nerobia. Sklamaná som skúšala druhú kliniku - poslednú možnosť, ktorá mi ešte zostala. V telefóne mi povedali, že také veci mám prísť riešiť osobne. Ešte v ten deň som teda cestovala do Košíc. Bolo to ďaleko, ale mne to vôbec neprekážalo. Bola to moja posledná možnosť… Bola som ochotná spraviť čokoľvek.

V Košiciach som po dlhom hľadaní našla lekára, ktorý robí potraty. Rozprávala som sa s ním asi 10 minút. Pravdupovediac som si myslela, že to bude nemožné. Prišla som tam v utorok a mala som už len tri dni, kedy sa legálne dalo ísť na potrat. Lekár mi hneď povedal, že zákrok je tento týždeň ešte stále možný, len potrebujem podpísať žiadosť, ktorú sám niekam pošle. V priebehu dvoch dní sa to vraj vybaví a v piatok ráno tam môžem prísť. Hneď som ten papier podpísala. Absolútne som si neuvedomovala, čo tam robím… Doktorovi som ešte poďakovala a nadšene som odišla domov s tým, že do tretice to už predsa musí vyjsť… Bola som rada, že som vôbec našla niekoho, kto je ochotný potrat vykonať v hodine dvanástej.

Ako sa blížil môj piatkový termín, začala som byť zas a znova nervózna. Stále som na to myslela a mala som zmiešané pocity. Michal bol v tieto dni pri mne. Tvrdil, že bude so mnou do poslednej chvíle, až kým na ten potrat nepôjdem. Veril, že sa nakoniec rozhodnem správne a bol mi veľkou oporou. Deň pred zákrokom číslo 3 som si prezerala spoje, ako sa do Košíc dostanem, pretože som tam bola objednaná skoro ráno, už na pol ôsmu. Ani tento čas pre mňa nebol prekážkou, keďže som si stále išla za svojím…

Pri tomto poslednom pokuse som však váhala oveľa viac ako predtým. Po psychickej stránke mi bolo veľmi zle, bola som takmer na dne. Doteraz neverím, kde sa vôbec vo mne vzala tá odvaha a sila ísť ďalej… Vo štvrtok popoludní, len pár hodín pred potratom, sa to však všetko vyriešilo. Moja mamka prišla domov z práce. Michal bol už z toho tak veľmi nešťastný a bezmocný, že jej to všetko povedal. Vedel, že je to posledná možnosť, ktorú môže spraviť… Chcel potratu do poslednej chvíle zabrániť. Taktiež predpokladal, že mi moja mamka dohovorí… Samozrejme, že mi to hneď zatrhla. Opýtala sa ma, či som v poriadku, urobiť niečo také… Povedala, že by z toho ani ona a ani môj oco neboli nadšení.

Toto ma presvedčilo. Bola som pevne rozhodnutá, že na potrat nepôjdem. Zistila som, že som to mala povedať svojej rodine už oveľa skôr… Určite by ma podržali, ako tomu je aj doteraz. Mama ma uistila, že nám s bábätkom pomôžu a že sa naň veľmi tešia.

V piatok ráno teda Michal volal na kliniku a do tretice zrušil môj termín. Sestrička v telefóne sa potešila, že si dieťa napokon chceme nechať. Od toho dňa už bolo bezpredmetné rozmýšľať nad potratom a iná možnosť ako si dieťatko nechať už neprichádzala do úvahy.

Asi takto v skratke by som opísala moje prvé mesiace tehotenstva. Nebolo to príjemné obdobie, bolo veľmi turbulentné. Nemala som prvé mesiace šťastné a krásne, ako ich azda prežívajú iné ženy. Žiadne prekvapenie pre priateľa, že bude ocko. Delili ma doslova minúty od potratu! Bola som objednaná na tri zákroky. Stála som s pripraveným pyžamom pred klinikou… Zrútila som sa, ALE napokon predsa len budeme rodičia!

Boli sme na všetkých potrebných vyšetreniach a naše dieťatko - bude to chlapec - sa napriek všetkým ťažkostiam zdravo vyvíja a pekne rastie. Mám bezproblémové tehotenstvo, bez bolestí či zdravotných problémov. Zatiaľ ani neviem, že som tehotná (a to už som v 5. mesiaci). Verím, že o to viac bude náš drobec silnou osobnosťou a budeme prežívať už iba to krásne obdobie.

Ultrazvuková snímka Simonkinho a Michalovho chlapčeka, 20. týždeň tehotenstva.

Nožička Simonkinho a Michalovho malého, 20. týždeň tehotenstva.

Tvárička Simonkinho a Michalovho malého, 20. týždeň tehotenstva.

Chcem sa poďakovať hlavne môjmu priateľovi Michalovi, mojej rodine, kamarátke a Martinke, ktorí mi boli celý čas oporou a nevzdávali to so mnou. A v neposladnom rade sa chcem poďakovať Bohu. Verím, že pri nás po celý čas stál a odvracal nás zo zlých chodníkov. Priznám sa, že sme sa s priateľom počas tohto obdobia veľakrát modlili za správne rozhodnutia. To naše už poznáme. Príde k nám koncom apríla, možno aj v môj narodeninový deň. Nechajme sa prekvapiť.

Simona a Michal

Poznámka: Každý boj o život dieťatka je v prvom rade duchovný boj. Mnohé ženy, ktoré sa nachádzajú v situácii, kedy sa rozhodujú medzi životom a smrťou svojho počatého dieťaťa, zažívajú doslova peklo. O alternatívnych možnostiach, ako je finančná pomoc či možnosť dokončiť si školu popri dieťatku pritom vôbec nevedia, alebo vďaka dnešnej kultúre vôbec neveria, že by to mohli zvládnuť. Veríme, že bez modlitieb by Simonka ťažkú situáciu neprekonala. Počas celého rozhodovania sa preto za ňu a jej dieťatko modlilo veľké množstvo ľudí. Ich modlitby priniesli ovocie v podobe zachráneného života. Nikdy preto nepodceňujte silu modlitby - ani v tej zdanlivo najbeznádejnejšej situácii.