Obe sme boli znásilnené. Ona šla na potrat, ja nie.

Znásilnenie je veľké zlo. Viem to z prvej ruky. Moja kamarátka a ja sme boli znásilnené a obe sme následne otehotneli. Každá z nás si však vybrala inú cestu. Ja som sa naučila, že potrat nikdy nepomôže obeti znásilnenia prekonať traumu a situáciu iba zhorší.

Volám sa Elizabeth a žijem v Costa Rice. Keď som chodila na univerzitu, bola som znásilnená a otehotnela som. Chcela so ísť na potrat. Nechcela som byť slobodnou matkou.

Raz, keď som plakala pri premýšľaní o svojej situácii, pocítila som prvé pohyby môjho malého bábätka. Požiadala som o pomoc a hovorila som si, “V poriadku, dám dieťa na adopciu. Toto dieťa, ktoré som nechcela, sa nemusí pre mňa stať bremenom.”

Prešli mesiace. Dozvedela som sa, že čakám dievčatko. Bolo to zvláštne obdobie, pretože som ju milovala aj nenávidela zároveň. Ako som mohla milovať niečo, čo vzišlo z takého príšerného činu?

Dni ubiehali a 19. februára sa cisárskym rezom narodilo moje dieťatko. Zobudila som sa po operácii na slová úžasných sestričiek: “Pozrite sa na toto krásne dievčatko!”

A práve takto som sa do nej zamilovala. Dala som jej meno Gaudy - meno, ktoré sa mi odmalička páčilo.

Áno, moje dieťa mi ukradlo srdce. Som šťastná. Prežila som. A ďakujem Bohu, pretože mám ten najlepší dar, ktorý mi mohol život dať - vlastnú dcéru. Je moje všetko, moja malá princezná. Som vďačná tým, korí mi pomohli v tomto ťažkom čase.

Od jej narodenia prešlo deväť rokov. Môžem povedať, že som vďaka nej lepším človekom a silnejšou, šťastnejšou ženou. Ona je moje požehnanie. Ďakujem jej za to, že robí môj život miestom plným lásky a nádeje.

Ako by som si len priala, aby moja kamarátka Carol mohla zdieľať podobnú lásku a radosť. V ten istý deň, keď tí muži znásilnili mňa, znásilnili aj ju a ona tiež otehotnela.

Každý jej hovoril, aby šla “toho bastarda a syna hrôzy” potratiť. Nemala nikoho, kto by jej pomohol slovami povzbudenia. A tak šla na potrat.

Na začiatku si myslela, že bude všetko v poriadku. V jeden deň sme však spolu išli do parku a ona mi povedala, čo sa v nej naozaj dialo.

Bol december a moje dieťatko malo v tom čase 10 mesiacov. Keď sme sa uvideli, veľa sme plakali. Uvidela moju dcérku a začala mi opisovať, ako by tvár jej dieťaťa mohla vyzerať. Povedala mi, že sa nedokáže prestať cítiť ako vrah. Jej dieťa bolo preč a ona sa za to cítila zodpovedná.

Povedala mi, “Eli, ako ti len závidím, pretože ja nikdy nebudem vedieť, kým sa moje dieťatko mohlo stať.”

O pár mesiacov neskôr som išla Carol navštíviť. Pocítila som hrôzu, keď som zistila, že spáchala samovraždu.

Jej mama mi povedala, že po potrate už nikdy nebola tou istou ženou. Celkom ju to vzalo. Vždy si budem svoju priateľku pamätať ako nádherné a výnimočné dievča.

Nechcem súdiť. Sama viem, aké príšerné je znásilnenie, ale potrat nikdy nepomôže. Bola som vychovaná s presvedčením, že použitie zla proti zlu nikdy nepomôže. Iba odovzdanie lásky prináša ovocie.

Je pravda, že znásilnenie ma vystrašilo ako ženu. Ale ten hrozný muž mi už viac nemôže ublížiť. Viem, že potrat by iba zhoršil moju situáciu; uvedomujem si to najmä teraz, keď som sa dozvedela, že nebudem môcť mať ďalšie deti. Moja dcéra počatá počas znásilnenia sa stala mojim požehnaním. Do dnešného dňa som mamou požehnania.

Som šťastná vďaka láske môjho dieťaťa. Vôbec si svoj život bez nej neviem predstaviť.

Zdroj: lifesitenews.com, preklad: Viktória Dandarová