Tomáš Kováčik: Nie je nič lepšie, ako byť otec

Hovorí sa, že ak nájdeme v živote cestu bez prekážok, určite sa po nej nikam nedostaneme. Tomášovi Kováčikovi, IT-čkarovi a pro-lajfákovi v jednom, však jasný cieľ určite nechýba. O jeho prioritách, túžbach i snoch si môžete prečítať v nasledujúcom rozhovore.

Čo momentálne zaberá najviac Vášho času? Čomu všetkému sa v súčasnosti venujete?

Tomáš Kováčik: K nášmu 2.5-ročnému Miškovi sa nám koncom septembra narodila Terezka a keďže nie som zamestnaný, najviac sa venujem rodine :o) V živote nie je nič lepšie ako byť otec. Silne odporúčam každému to (za)žiť. Snažím sa tiež pokračovať v pro-life a pro-family aktivizme - pretože sú na Slovensku zabíjaní ľudia, ktorým už bije srdce, len ich “lekár” “preruší”. Taktiež rodina nemá hodnotovú ani dostatočnú materiálnu podporu. Premýšľam o projekte pre základné a stredné školy, strihám nejaké videá, blogujem, fejsbúkujem, robím petície, chodím na stretnutia, lobujem… Chcelo by to pomocníkov.

Ako vnímate súčasnú situáciu v slovenskom pro-life hnutí?

Tomáš Kováčik: Hoci nám generácie utekajú pomedzi prsty a nerozumejú nám, my sa stále akoby hľadáme. A buď ich ponúkame zle, alebo sa bojíme ponúkať naše super-kvalitné “produkty” atraktívne - veď čo je lepšie ako úcta ku každému jednému človeku, radosť z hlbokej nesebeckej lásky až do smrti, bio-eko-prirodzené metódy namiesto umelých hormónov atď.? Sú tu organizácie, no potrebovali by nových ľudí, vrátane lídrov, nové nápady a profesionalizáciu činností kľúčových preto, aby nám ľudia rozumeli - kreativita, práca so sociálnymi sieťami, profesionálny fundraising…

Akosi tu nikto nevie uchopiť úspech Národných pochodov za život a urobiť väčší krok. Sú tu ľudia po celom Slovensku ochotní (?) zapojiť sa, no asi ich nevieme (alebo sa bojíme) osloviť a pozvať do ochrany života a rodiny. Tak pozývam, ozvite sa na [email protected]. A, samozrejme, chýbajú peniaze, pretože ak chceme, aby aktivisti pracovali pre nás, aj oni musia z niečoho platiť hypotéku.

Čo hovoríte na momentálnu situáciu v Poľsku? Ako podľa Vás ovplyvňuje celkovú atmosféru vo svete?

Tomáš Kováčik: Krásne sa opäť ukázala sila mocných a manipulácie. Občania petíciou žiadajú lepšiu ochranu človeka a nastúpia médiá, aktivisti a liberálne krajiny “presvedčia” zvolených poslancov. Je tu však nádej, keďže majú nový návrh zákona, ktorý by nemal postihovať matku za zabitie dieťaťa, len “lekára”. Každopádne mal by ochrániť deti s (často falošne) diagnostikovaným postihnutím pred zabitím, čo je dobré. Ešte mi napadá dať tu do pozornosti Dublinskú deklaráciu viac ako 1000 lekárov a výskumníkov, ktorá hovorí, že priamy potrat nie je medicínsky potrebný na záchranu života ženy - dublindeclaration.com. Na Slovensku by občania tiež privítali sprísnenie potratov (v prieskumoch až 70% ľudí nesúhlasí s potratmi z finančných dôvodov a bez udania dôvodu), no politici sa zatiaľ boja. A tak ich musíme povzbudzovať, robiť kampane a modliť sa za nich.

Aká je Vaša vízia pro-life hnutia? Aké smerovanie by ste si vedeli predstaviť na Slovensku?

Tomáš Kováčik: Cieľom je svet, kde si vážime jeden druhého a pomáhame si. Niečo som naznačil vyššie – profesionalizácia, vedieť osloviť dnešného človeka, a to bez strachu, lebo máme skvelé “produkty” a snaha oslovovať veľa ľudí, nielen veriacich. Lebo naše “produkty” sú pre každého.

Po Národných pochodoch za život máme poverenie od ľudí, aby sme ako pro-life hnutie boli serióznym partnerom vo verejnom dialógu a tlačili na politikov, aby sa viac venovali rodine a ochrane života. Mali by sme aktívne lobovať a ponúkať riešenia na zlepšenie situácie – pomoc tehotným matkám v núdzi je nutná, ale potrebujeme systémové zmeny – aj cez médiá a pravidelné kampane meniť atmosféru na pozitívnu voči deťom, rodine a vzájomnej úcte; chrániť rodiny pred chudobou z dôvodu väčšieho počtu detí; odbiznisovať pohľad na zdravie, lebo naň majú právo všetci, aj chudobní; motivovať lekárov, aby pomáhali mamám pred potratom nájsť lepšie riešenie atď. Na druhej strane potrebujeme stále formovať ľudí, aby si viac a viac vážili život. AKO? Je to jednoduché – hovorme o tom, čo dobré sme zažili, ako máme radi život, ako milujeme svoje deti, rodinu… Budeme tak meniť atmosféru.

Ako ste sa vôbec dostali k problematike nenarodených detí? Prečo ste sa rozhodli stať sa aktivistom práve v tejto oblasti?

Tomáš Kováčik: Božie cesty… Asi to bolo v čase “škaredých” billboardov s potratenými deťmi, keď som si ako vysokoškolák uvedomil, že toto je obrovská nespravodlivosť a my okolo nej len tak chodíme. Čítal som články, rozposielal veľa vyrušujúcich emailov, začal robiť to, čo nás naučili už na ZŠ – písať slohy – blogy. Potom ma oslovil Marek Michalčík, aby som pomohol s Národným pochodom za život. Stal sa zo mňa hovorca, musel som si zvykať na kamery (dodnes mám trému, keď mám niekde hovoriť :)). Nasledovalo referendum o ochrane rodiny a 2. Národný pochod za život, ktoré som spoluorganizoval. Rád by som už odovzdal skúsenosti a veslo ďalším, tak čakám, že sa niekto ozve. Všetko čo máme, odovzdáme, príďte :o).

A základ? Mama nás vždy viedla k tomu, aby sme pomáhali iným. Toto mám niekde hlboko v sebe a ťahá ma to, aj keď sa mi nechce, keď by som si radšej oddýchol, užíval čas - ale idem tam, kde potrebujú. Nakoniec som oveľa šťastnejší, ako keby som napĺňal len svoje egoistické potreby. A kto nás potrebuje viac ako tie mamy pri ťažkom rozhodovaní aj s ich malými deťmi, ktoré samé za seba hovoriť nemôžu? Minulý rok nemal kto podať pomocnú ruku či povzbudiť 7000 krát…

Prečo je podľa Vás dôležité modliť sa za počatý život a matky v krízových situáciách, uvažujúcich o potrate? Ako im môže jednoduchá modlitba pomôcť?

Tomáš Kováčik: Duchovný svet nie je automat; ťažko popísať, ako funguje. Modlitba každopádne má silu a je dôležitá pre celý tento boj za životy. My aktivisti, vy organizátori 40 dní za život, ľudia modliaci sa pri potratových nemocniciach a detto tie maminy a deti - všetci potrebujeme modlitby, lebo bojujeme ťažké zápasy proti zlu. ĎAKUJEM za každú modlitbu na tieto úmysly. Ježiš už vyhral, to vieme, ale do konca sveta budeme ešte zvádzať tieto zápasy proti hriechu.

Na druhej strane modlitba povzbudzuje aj modlitebníka, ktorý má pokoj a silu, možno sa vzdeláva v týchto veciach a raz možno bude vedieť pomôcť maminke, ktorá bude uvažovať o potrate; bude vedieť, čo je Poradňa Alexis a kam má zavolať.

Prečo by sa mali veriaci modliť za počatý život? Čo im taká modlitba môže dať?

Tomáš Kováčik: Nebudem sa opakovať, len doplním to, že takéto modlitby aj nám samým pripomínajú tento zápas a to, že ešte stále zomierajú nevinní ľudia – malí aj veľkí. A že s tým niečo musíme robiť, či je to na Slovensku alebo v Iraku. Vždy ma poteší prosba na sv. omši, v ruženci, v krížovej ceste… keď sa obraciame k Bohu a prosíme o ochranu životov nenarodených a zodpovednosť ich mám a otcov. Lebo spoločenstvo sa vtedy obracia k Všemohúcemu a prosí.

Zažili ste vo svojom živote situácie, kedy ste reálne okúsili silu modlitby? Vedeli by ste nám povedať nejaké svedectvo?

Tomáš Kováčik: Toto sú pre mňa intímne veci… V Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave býva 3-dňová adorácia, ktorej súčasťou je individuálne požehnanie sviatosťou v monštrancii. Bol to moment, kedy mi Ježiš zmenil život. Nemal som videnie, ale vedel som, že som hriešny a ľutujem to. Odvtedy sa mi menili priority a život k lepšiemu.

Ešte sa podelím s tým, čo ma oslovuje: - “príď kráľovstvo Tvoje” - “buď vôľa Tvoja” - “Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” – “Veru hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.” - nech mňa ubúda a Teba pribúda - “hľa, služobnica Pána” - ktorý pre nás ťažký kríž niesol - prežehnanie sa pred jedlom v reštaurácii

Čo Vám dáva viera? Ako ju prežívate vo svojom každodennom živote?

Tomáš Kováčik: O Boha sa snažím opierať stále, nielen pri rannej a večernej modlitbe. Bez viery by som už asi X vecí vzdal, vrátane tých dôležitých. A ktovie akým človekom by som bol. Zvyknem hovoriť, že lepší manuál na život ako ten od katolíckej Cirkvi som ešte nenašiel. Je náročný, ale veď ako si ceníme to, čo je zadarmo? Každé odriekanie – predmanželského sexu, antikoncepcie, umelého oplodnenia, piatkové pôsty, pomoc núdznym… prináša ťažkosti, no nakoniec vyústi v niečo lepšie, čo nás robí šťastnými.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti? Kde sa vidíte o päť – desať rokov?

Tomáš Kováčik: Uf, tak toto nemám zodpovedané. Po zvažovaní idem tam, kadiaľ myslím, že ma vedie Boh. Stále sa pýtam, kde ma chce mať a snažím sa byť otvorený aj crazy cestám :o) Želám si, aby o 5 - 10 rokov bolo Slovensko, Európa, celý svet priateľskejší k životu každého človeka a k rodine ako miestu, ktoré je preň najlepším na prijatie a rozvoj. A ak Boh chce, nech si k tomuto cieľu použije aj mňa nehodného.

Ďakujeme za rozhovor!