Moje dieťa nie je jeho dieťa

Moje dieťa nie je jeho dieťa. Moje dieťa je najväčšie požehnanie môjho života. Tieto a iné slová vychádzajú z úst ženy, ktorá si prešla peklom. Bola znásilnená a otehotnela. Situácia, ktorou by si nikto nechcel prejsť. Čo však s dieťaťom, ktoré bolo počas tohto násilného aktu splodené?

Paula Peyton, to je tá žena. Bola znásilnená dvoma mužmi naraz. Dnes je aktivistka proti potratom a príklad toho, že dieťa splodené pri znásilnení nie je ničím menej, než dieťa splodené z lásky. Paula bola sama počatá počas znásilnenia jej biologickej matky v roku 1991. Sama je príkladom toho, že aj tak tragická udalosť ako znásilnenie neznamená stratu života a stratu dôstojnosti.

Zástancovia potratov veľmi často využívajú argument žien, ktoré boli znásilnené. Je to kruté. Každé násilie páchané na hocikom je kruté. Spoločnosť by mala urobiť viac, než sa len prizerať a riešiť dôsledky, ktoré zanechajú najväčšie stopy na obetiach. V prípade znásilnenia a následného otehotnenia ide však o dve obete. Matku a dieťa. Bohužiaľ, tento argument tváriaci sa ako ochranný štít žien nemá vždy reálny podklad. Ako potrat posilní a ochráni ženu, ktorá si týmto nechutným peklom prešla? Rada by som k tomu napísala pár slov.

Občas totiž stačí vypnúť seba a začať počúvať. Hovorí sa, že v tichu je najviac počuť utrpenie tých, ktorí sa trápia. Urobme to. Vypnime seba a začnime počúvať. A skúsme do toho zapojiť srdce. Vcíťme sa do kože ženy, ktorú znásilnili. Ako sa cíti? Ponížene, zúfalo, znechutená sama zo seba (aj keď niet príčiny, nič zlé neurobila), smutne, sklamane, nahnevane, nečisto, využitá, zneužitá, nešťastná a môžeme pokračovať… Len Boh vie, kde by sme skončili…

A tu príde ďalšia rana. Udalosť, ktorá viedla k jej poníženiu, vyprodukovala ľudský život. Otehotnela. Čo teraz? Možno mi poviete: nech si dá to dieťa vziať. Nech nemá pred očami dôsledok traumy, ktorou si musela prejsť. Akceptujem tento pohľad, ale nesúhlasím. Som bezcitná? Podľa zástancov potratu v tomto momente áno. No úprimne vám poviem, že sa snažím vidieť viac. Nevidím totiž len dôsledky, vidím celý proces. Proces vyrovnávania sa, akceptácie, vnútorného boja.

Dokáže sa niekto reálne vcítiť do pocitov tejto ženy? Čo cíti? Vraví sa, že žena sa nerozhoduje pre potrat len tak. Dovolím si tvrdiť, že v 99% je to tak. Tak sa pokúsim ísť do hĺbky.

Je tu ľudské stvorenie, ktoré zneužili. Tento akt necháva v človeku pocit nečistoty a zlyhania (len sa skúste nejakej obete znásilnenia spýtať). Nastupuje pocit menejcennosti, neúplnosti a trápenie. A do toho musí dotyčná žena čeliť predstave, že ju táto situácia dostala do role niekoho, kto má rozhodnúť o smrti niekoľkotýždňového ľudského života v jej lone… Úprimne, to je zúfalstvo. A tu nastupujú aktivisti za potrat. Už tak poníženú ženu ubezpečujú, že potrat ju posilní. Ruku na srdce dám a vzápätí dodám, že toto je čistý egoizmus. Hnevá ma to. Prečo? Pretože po zákroku títo aktivisti odídu, ale zúfalé pocity znásobené zabitím dieťatka v dotyčnej žene ostanú… Kto jej podá ruku potom?

Empatia. To nám chýba. Žena, ktorá si prejde peklom znásilnenia a následne otehotnie, nepotrebuje potrat. Bez ohľadu na to dieťatko si určité emočné stigmy ponesie ešte veľmi dlho (modlím sa, aby nie navždy). Tieto stigmy potrat len znásobí. Pretože namiesto toho, aby sa z tohto emočného pekla dostala, ona v ňom ostane. A potrat ho len znásobí. Utvrdí ju totiž v tom, že je pošpinená. Má pred očami predstavu, že to, čo by za iných okolností bolo pre ňu darom a šťastím, je zrazu niečím nečistým. A možno s touto predstavou aj bojuje, ale niet v jej okolí nikoho, kto by ju utvrdil o opaku. Bude čeliť predstave, že stratila dôstojnosť. A to je úplný opak toho, čím dotyčná žena je. Nie, nestratila dôstojnosť. Nie, nie je menejcenná. Nie, nie je ničím menej, než bola predtým.

Žena, ktorá si prešla týmto násilím, potrebuje utvrdiť, že je stále plnohodnotný človek. Potrat ju v tom neutvrdí. Len ju ešte viac poníži. Ako keby nestačilo peklo, ktorým si prešla – musí si utvoriť ďalšie v podobe traumy z toho, že bola situáciou nútená o potrate vôbec premýšľať. Nielenže cíti, ako by bol jej vlastný život zničený, odrazu stojí zoči-voči rozhodnutiu, ktoré má zničiť život aj niekomu inému. To sme skutočne klesli tak hlboko?

Ak niekto chce argumentovať, že môj odmietavý pohľad na potraty po znásilnení je dehonestujúci či antiženský, razantne nesúhlasím. Ja totiž hľadím na proces, nielen na dôsledky. Hľadím na plnú hodnotu ženy a ľudského života. Antiženské mi príde uisťovať svojím prístupom dotyčnú ženu o tom, že jej najväčšou silou v danej situácii je zabiť ľudský život. Dieťa ženu neponižuje. Dieťa je pre ženu aj v tomto prípade víťazstvom. Nad traumami, ktorými prechádza, i nad ponižujúcimi myšlienkami, ktoré sa jej spoločnosť snaží vtesnať. Potrat ženu dehonestuje. Konečne si priznajme, že každá žena má na viac. A čo sa týka násilia páchanom na ženách, začnime konať. Riešme príčiny a prevenciu, nie dôsledky. Obete sú totiž v tomto celom vždy dve. Matka a dieťa.

A rada utvrdím každú ženu, ktorá si rovnakým peklom prešla a možno sa práve rozhoduje, ako ďalej… To dieťatko nie je násilnikovo, to dieťatko je vaše. Nie je pripomienkou trápenia, ktorým prechádzate, je pripomienkou víťazstva nad týmto trápením. Vždy máte na viac. A to dieťa je toho symbolom.

Chcem vám povedať, že máte na to. To, čo sa vám stalo, je hrozné, ale stále ste ľudské stvorenia, ktoré majú obrovskú hodnotu. Tento hrozný zážitok vám ju nevezme. Ak po tomto vo vás rastie bábätko, tak to môže byť to najlepšie, čo vás stretlo, nehľadiac na to, akým spôsobom prišlo. To bábätko z vás nerobí ničím menejhodnotným… Pretože to bábätko je v prvom rade VAŠE. Nie JEHO.

Viac informácií pre ženy, ktoré otehotneli po znásilnení, ako aj pre všetkých, ktorí sa o túto tematiku zaujímajú, nájdete na stránke organizácie Save the 1.

Martina Šulová